Keď som sa vracala domov, cestou na metro obľúbenou trasou popri rieke Tejo, prechádzala som okolo podniku, ktorý práve zatvárali, čašníci skladali stoly, lehátka a všetko robili pomaly s maximálnym pokojom, nikto neriešil, že padla a treba sa ponáhľať domov. Popri tom prechádzali okolo mňa ľudia, siluety, ktoré pretínali moju cestu, išli oproti mne, pomalým tempom, opačným smerom, pospevujúc si Tracy Chapman a jej Mercedes Benz, ktorú si vypeckoval zatvárajúci bar. Do toho zneli tóny rozbúrenej rieky, trúbiacich lodí a všetko sa odohrávalo za príjemného šera, takého keď slnko ešte nezapadlo, ale už ho ani nevidieť. A ja som sa cítila ako vo filme. Opäť. Deje sa mi to tu takmer každodenne, že musím zastať, nemyslieť, len vnímať, absorbovať atmosféru a čaro momentu.
Milujem Lisabon. Je plný kontrastov, ktoré tvoria jeden harmonický celok. Na jednej strane mesta je moderná štvť Parques Noches so 17 kilometrovým mostom Vasco de Gama, úchvatnou stanicou Oriente a najväčším ocenáriom v Európe. Na druhej, starobylá Alfama, jej úzke uličky, ktoré pripomínajú prímorské dedinky a pretínajú ju žlté, starobylé električky, domy lemované kachličkami a starými nápismi. Všade sú tu zastrčené malé reštaurácie, v ktorých sa cítite ako u niekoho doma na návšteve. A parky. Veľké jardimy či malé miradurá, ponúkajúce fascinujúce výhľady, vďaka ktorým máte možnosť pozrieť si Lisabon z akejkoľvek perspektívy. A pláže. Carcavelos je od Lisabonu vzdialená tak, ako Zvolen od Bystrice a na druhú niekoľko kilometrov dlhú Caparicu to trvá asi toľko, ako busom do Brezna. A Bairro Alto, kde počas noci na Erasmus corneri môžete stretnúť celý svet a poriadne si zaspeakovať, vypočuť hudbu live či nelive a vyskúšať shoty, ktoré sú tvorené absurdnými kombináciami. A Belém, odkiaľ sa objavoval svet, a kde majú najlepšie pasteis (typické lisabonské koláčiky z lístkového cesta, vanilkovým krémom, posypané škoricou). A v metre im hrá Depeche Mode či Morcheeba. A centrum nie je nikdy preplnené, je pokojné, pomalé, priestranné a krásne. A Santos. A Pink street. A mohla by som pokračovať donekonečna. Miesta však netvoria to, čím je Lisabon výnimočný. Jedinečný duch mesta je výsledkom jeho obyvateľov.
Pamätám si, že Lisabon ma neprivítal veľmi priateľsky – hneď v prvý deň sa mi pošťastilo zaplatiť za 9 minútovú jazdu taxíkom skoro 20 eur (bežne sú to za takú trasu maximálne 3). Taxikár si svižne vyhodil na chrbát môj dvadsaťpäťkilový kufor, vyniesol ho na druhé poschodie, čarovnú sumu napísal na papierik a ja som s úsmevom, bez protestovania zaplatila. Buď Portugalci dokážu v človeku zanechať príjemný pocit ešte aj keď ho okradnú, alebo mi to vtedy jednoducho nedošlo. Po prvej milej skúsenosti prišla na rad ďalšia skvelá správa– spolubývajúci mi oznámil, že na byte nemáme internet, že tam nebývajú žiadni študenti, ale dve Brazílčanky, ktoré nevedia po anglicky a navyše som zistila, že bývam úplne na kraji sveta v bohom zabudnutej štvrti, kde to vyzeralo ako na dedine, a tak ďalej a tak podobne. Nebola som nahnevaná ani znepokojená, pričom za normálnych okolností by už lietali iskry na všetky strany.
Od vtedy sa toho, vrátane miesta bydliska, zmenilo mnoho, ale jedna vec ostala stále rovnaká - Lisabon má proste v sebe niečo, čo vám zabraňuje cítiť sa tu zle, aj keď dôvody by sa vždy našli. Toto mesto je na negatívne pocity asi príliš krásne, slnečné a farebné a najmä je v ňom toľko koncentrácie dobra ako nikde inde.
Stačí, keď som pri mape stála viac ako dvadsať sekúnd a už ku mne pribehol niekto ochotný s otázkou či potrebujem pomôcť. Stojím v električke, poklepe ma po pleci starý ujo a ukazuje mi voľné miesto. Čakám v rade v obchode, kupujem si štyri – päť vecí, všetci ma pustia pred seba, predavačka zaželá nice day. Sedím v metre a spolucestujúci ukazuje na moju tenisku, že mám rozviazanú šnúrku. Prvýkrát cestujem nočákom a netuším kde mám vystúpiť, za tmy je predsa všetko iné a naozaj som bývala na kraji sveta – pýtam sa mladej ženy, ktorá si nie je istá, tak sa pýta ďalších a ďalších, zrazu mi radí celý autobus. Ich desculpa sa ozýva na každom kroku, aj keď si ani nevšimnete, že do vás niekto nechtiac drgol, alebo keď si uvedomia, že po portugalsky nerozumiete, a pri tom ste to vy, kto by sa mal ospravedlňovať. Starší muzikant, ktorý každý večer hráva v parku fado svoj celodenný zárobok dáva bezdomovcovi, ktorý ja na tom očividne horšie. Často sa tu konali štrajky a celý deň nepremávalo metro. S nervozitou som sa nestretla nikde. Všetci to akceptovali, autobusy sa posilnili a šoféri pomáhali zúfalým turistom, ktorí im zmätení a stratení podávali mapy a papiere s adresami. Sú to možno len maličkosti, ale ja žasnem.
Lisabon je proste iný. Jeho atmosféra spočíva v ľuďoch, ktorí kašlú na celú krízu, kašlú na celú Európu. Uvedomujú si, čo sa deje, nemajú peniaze, prácu, ale nesťažujú sa, nestresujú, udržujú si svoju pohodu a nedovolia, aby súčasná situácia zasiahla a ovplyvnila ich bežné životy.
Mám pocit, akoby som tu našla svoje miesto. Konečne vidím, že sa dá žiť aj inak, a že moja viera v ľudí našla niekde svoje opodstatnenie.
